Zaviesť clo sa môže zdať ako jednoduchý spôsob, ako ochrániť domácich výrobcov a získať peniaze do rozpočtu. V praxi to však znamená drahšie potraviny, autá aj elektroniku, menej inovácií a pomalší rast ekonomiky. A nakoniec na to doplatí každý z obyvateľov krajiny – vyššími cenami, nižšou kvalitou a menšími možnosťami výberu.
Americký prezident Donald Trump tvrdí, že „clo“ patrí medzi jeho najobľúbenejšie slová. Podľa neho dokáže vďaka clám urobiť z USA opäť bohatú krajinu. V skutočnosti však spôsobujú množstvo negatívnych dopadov – a často na ne dopláca aj krajina, ktorá ich zavádza, nielen tá, na ktorú sú zamerané.
Clo je v podstate daň z dovozu tovarov a služieb. Patrí medzi opatrenia zamerané na ochranu domácej ekonomiky a zvýšenie príjmu štátu.
Zavedenie ciel znie na prvý pohľad výhodne: zvýšime ceny zahraničných tovarov → obyvatelia budú nakupovať viac domácich výrobkov → domáce firmy zaznamenajú rast dopytu → budú prijímať nových zamestnancov a zvyšovať mzdy → zisky ostanú doma → krajina bude bohatšia. Navyše štát získa dodatočné príjmy z ciel. Ako bonus sa do krajiny vrátia firmy, ktoré doteraz pôsobili v zahraničí – pre menší odbyt za hranicami sa im to už neoplatí.
Keď sa však na realitu pozrieme bližšie, zistíme, že situácia je podstatne zložitejšia – a že ekonomické štúdie opakovane dokazujú, že clá spôsobujú viac škody ako úžitku.
Clá umelo zvyšujú ceny produktov
Clá majú bezprostredný a veľmi konkrétny dopad na peňaženky bežných ľudí. Ku každému dovezenému tovaru sa pripočíta hodnota cla, ktorú musí dovozca štátu zaplatiť. Tento náklad sa následne prenesie na konečného spotrebiteľa.
Ak napríklad tovar bežne stojí 100 dolárov a clo je vo výške 145 %, výsledná cena bude 245 dolárov. Z tejto sumy štát získa 145 dolárov – teda približne 60 % z celkovej ceny. Dôsledkom je nižšia dostupnosť a znížená kúpyschopnosť obyvateľstva. Výsledok? Rovnaký produkt môže v krajine s colnými bariérami stáť o desiatky percent viac než v krajine s otvoreným trhom.
Dobrým príkladom sú autá. Dovozné clá na automobily vyrobené mimo USA vedú k ich citeľnému zdraženiu. Zákazník tak neplatí viac kvôli kvalite alebo inováciám, ale preto, že legislatíva „chráni domácu výrobu“.
V prípade potravín sú dôsledky ciel ešte výraznejšie. Clo na dovoz ovocia zo zahraničia vedie nielen k vyššej cene, ale často aj k nižšej kvalite alebo obmedzenému výberu. Drahšie potraviny zasahujú najmä nízkopríjmové domácnosti, čím sa zvyšuje sociálny tlak a prehlbuje ekonomická nerovnosť.
Vyššie ceny tovarov tlačia na rast inflácie
Vyššie ceny tovarov a služieb sa premietajú do celkovej cenovej hladiny – teda do inflácie. Keď rastú ceny základných potrieb, firmy sú nútené zvyšovať mzdy, aby si udržali zamestnancov. Tieto vyššie mzdové náklady sa následne opäť prenášajú do cien, čím vzniká inflačná špirála. Tá je mimoriadne nebezpečná v časoch, keď sa ekonomika snaží stabilizovať.
Zároveň clá znižujú tlak na domácich výrobcov, aby boli konkurencieschopní. Ak je zahraničná konkurencia umelo zdražená alebo vylúčená z trhu, domáci producenti strácajú motiváciu inovovať, zvyšovať kvalitu či znižovať ceny. V dlhodobom horizonte to vedie k stagnácii, technologickému zaostávaniu a nespokojnosti zákazníkov.
Spotrebiteľ tak často platí viac za horší výrobok – len preto, že nemá možnosť výberu.
Mýtus o príjme pre štát
Jedným z najčastejších argumentov v prospech ciel je tvrdenie, že prinášajú štátu dodatočný príjem. Na prvý pohľad to znie jednoducho – každý dovozca zaplatí clo, štát získa peniaze, ktoré môže použiť na verejné služby.
Realita je však zložitejšia. Áno, clo generuje priamy a merateľný príjem. No neviditeľné vedľajšie efekty majú ďalekosiahle dôsledky:
- Spotrebitelia míňajú viac na rovnaký tovar, a menej na iné produkty alebo služby.
- Znížená spotreba spomaľuje ekonomický rast.
- Firmy, ktoré nakupujú materiál či technológie zo zahraničia, čelia vyšším nákladom.
- Domáci producenti majú menší tlak na inovácie, čo dlhodobo brzdí produktivitu.
Ekonomické analýzy opakovane ukazujú, že čistý efekt ciel na ekonomiku je negatívny – strata spôsobená poklesom HDP, zníženým vývozom, oslabením konkurencieschopnosti a horším podnikateľským prostredím prevyšuje príjem z ciel.
Napríklad:
- MMF zistil, že zvýšenie ciel vedie v strednodobom horizonte k poklesu domáceho výstupu, produktivity a zamestnanosti, zatiaľ čo dopad na obchodnú bilanciu je minimálny.
- Analýza z roku 2024 upozorňuje na negatívny vplyv ciel na obchod, investície a výrobu naprieč sektormi.
- NBER potvrdzuje, že clá majú štatisticky významne negatívny dopad najmä v rozvinutých ekonomikách.
Clá ako politický nástroj
Oficiálne sa clá často ospravedlňujú ochranou strategických sektorov alebo podporou domácich pracovných miest. V praxi však ide veľmi často o populistické opatrenia – rýchly spôsob, ako vyvolať dojem, že sa vláda „stará o ľudí“.
Z politického hľadiska sú clá pohodlné: dajú sa zaviesť rýchlo, dajú sa ľahko komunikovať ako „obrana proti nespravodlivému zahraničiu“ a ich negatívne dôsledky sa prejavia až neskôr – často už po voľbách.
No aj ostatné krajiny môžu reagovať vlastnými clami – a tým vzniká obchodná vojna. V nej niet víťazov – len drahší tovar, menej pracovných miest a pomalší rast.
História opakovane ukazuje, že obchodné bariéry nevedú k prosperite, ale k recesiám.
Prípady, kedy clá môžu mať pozitívny efekt
Aj keď sú clá vo väčšine prípadov škodlivé, existujú výnimky, keď môžu dočasne pomôcť:
- Ochrana rozvíjajúcich sa odvetví (tzv. infant industries), ktoré potrebujú čas, aby sa etablovali v konkurenčnom prostredí.
- Zníženie závislosti od strategických dodávok, napríklad liekov, čipov či zbraní, najmä počas kríz alebo vojenských konfliktov.
- Vyjednávacia páka v obchodných rokovaniach, ak sa clá používajú ako dočasný tlakový nástroj.
- Ochrana pracovných miest v čase hospodárskych otrasov, keď náhly dovoz lacných produktov môže viesť k masovým prepúšťaniam.
Aj v týchto prípadoch by však uplatňovanie ciel malo byť časovo ohraničené, transparentné a presne cielené.
Clá patria do minulosti, nie do budúcnosti
Clá možno pôsobia ako jednoduché riešenie, no v skutočnosti:
- zvyšujú ceny a prispievajú k inflácii,
- brzdia konkurenciu a inovačný potenciál,
- spomaľujú hospodársky rast,
- a ich fiškálny prínos je v konečnom dôsledku pochybný.
Navyše často slúžia viac na politickú mobilizáciu ako na riešenie skutočných ekonomických problémov.
Ak chce štát skutočne podporiť domácu ekonomiku, mal by investovať do:
- vzdelávania,
- vedy a výskumu,
- infraštruktúry,
- a podpory inovácií.
To sú dlhodobé a udržateľné riešenia, ktoré zvyšujú konkurencieschopnosť bez toho, aby poškodili spotrebiteľa.